Profesionálni zdravotní klauni z organizácie ČERVENÝ NOS Clowndoctors prinášajú radosť a smiech tým, ktorí to potrebujú. Navštevujú pravidelne deti v nemocniciach po celom Slovensku, ťažko choré deti v dlhodobej intenzívnej domácej starostlivosti či seniorov v seniorských zariadeniach.
V tomto období podporujú prostredníctvom svojho klaunského umenia i deti, mamy a seniorov utekajúcich z Ukrajiny, ktorí sú v súvislosti s vojnou vystavení enormnému stresu. Svojím humorom a klaunským umením im chcú dopriať aspoň chvíľu uvoľnenia a odreagovania od ich aktuálnej situácie plnej strastí a zúfalstva. Lebo, kde je smiech, tam je nádej.
Misia dobrej nálady
Emergency smile je klaunský program určený ľuďom postihnutým prírodnou katastrofou či vojnou. Zdravotní klauni, ktorí ho realizujú, sú špeciálne vyškolení na prácu v takejto situácii, niektorí z nich majú za sebou aj medzinárodné misie v zahraničí – či už na Ukrajine, v Sýrii, Grécku, Sierra Leone, Kirgizsku… Jedným z nich je aj Michal Kucer.
Deti v nemocniciach navštevuje už 8 rokov a v roku 2019 sa zúčastnil klaunskej misie na Ukrajine, kde pomáhal vysťahovalcom z vojnou postihnutých oblastí. Svoje skúsenosti využíva aktuálne pri klaunovaní pre ukrajinských utečencov na našom území. V momente, keď si nasadí červený klaunský nos, musí dať nabok ľútosť aj smútok, aby mohol rozdávať dobrú náladu.
Pošlite radosť a smiech. Kliknite TU
Pomoc na hraniciach
Ťažké osudy a utrpenie, ktoré Michal Kucer vidí, ho však nenechávajú chladným, čo dokazuje aj jeho nedávny zážitok z ukrajinského pohraničia: „Keď som vošiel do veľkého stanu, videl som deti, ktoré sa hrali – bolo tam síce veľa ľudí, ale teplo a príjemne. V tom momente som uvidel blonďavé dievčatko s malým batôžkom, sedelo zababušené pri mame, práve prišli z hranice a ono si dalo dole čiapku.
To malé dievča bolo približne rovnako staré ako moja najmladšia dcéra. Vnímal som, že má podobnú energiu, bolo naozaj ako moje malé dievčatko. Nebolo mi vtedy všetko jedno. Aj teraz, keď si na to spomeniem, je mi z toho ťažko.
Samozrejme, pri klaunovaní viem a musím tieto veci nejako oddeľovať, ale v momentoch po či pred klauniádami, alebo keď sa s tými ľuďmi rozprávam bez klaunského nosa, je to pre mňa ťažké. Neviem si predstaviť takúto situáciu.
Bol som na misii na Ukrajine, ale to nebola taká bezprostredná situácia, ako je teraz. Deti a ľudia na hraniciach sú vo veľkej neistote, prišli do cudzieho štátu, nevedia, čo bude… O to ťažšie je napojiť sa na nich. Ale my to zvládame, pretože máme za sebou veľa klauniád a workshopy, vieme to všetko zužitkovať. Hovorím ukrajinsky, ale my klauni dokážeme vyjadriť emócie aj bez znalosti jazyka – cez pohľady, cez pohyb, cez hudbu, cez humor. A deti tomu rozumejú…“
