Po teroristickom útoku v októbri 2022 pred bratislavskou kaviarňou Tepláreň sa Roman Samotný stal hlasom LGBTI+ komunity. Hovorí, že jej členovia v zamestnaní svoju identitu zväčša taja, keďže nálady v spoločnosti voči nim sú nepriateľské. Našťastie, existujú aj firmy, ktoré sú v inklúzii LGBTI+ ľudí pomerne ďaleko.
Roman Samotný
slovenský novinár, aktivista a dídžej
majiteľ bratislavskej kaviarne Tepláreň na Zámockej ulici
Ako vnímate súčasnú situáciu ohľadom práv LGBTI+ komunity na Slovensku?
Dáta ukazujú, že v rámci akceptácie LGBTI+ ľudí sme na chvoste Európskej únie. Platí to aj pri legislatívnom zrovnoprávnení. Kým registrované partnerstvá sú napríklad v Česku v platnosti už 18 rokov a v Dánsku dokonca vyše 34 rokov, u nás táto téma vzbudzuje obrovské vášne a neprimerané obavy. Každodenná prax z krajín, kde nastalo zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí, jasne ukazuje, že sa nekonal žiaden rozvrat spoločnosti, len sa posilnili rodinné väzby. U nás je však debata zamorená množstvom dezinformácií, ktoré výdatne živí už niekoľko rokov aj ruská propaganda. Viaceré politické strany takisto zneužívajú LGBTI+ ľudí na získanie politického kapitálu, čo má negatívny účinok na súdržnosť Slovenska. Smutnou bilanciou je aj teroristický útok pred Teplárňou a neschopnosť mnohých čelných predstaviteľov jasne odsúdiť vraždenie LGBTI+ ľudí či bagatelizovanie teroristického útoku.
Aké konkrétne kroky by podľa vás mohli firmy podniknúť na podporu diverzity a inklúzie, najmä v kontexte práv LGBTI+ jednotlivcov?
Mnohé firmy už jasne chápu, že ak nechcú prísť o drahocenný ľudský kapitál, musia dôsledne pracovať s diverzitou a inklúziou. Súčasťou pracovných kolektívov sú aj LGBTI+ ľudia, podľa viacerých štatistík svoju identitu v práci buď úplne taja, alebo si dôsledne vyberajú, komu o nej povedia, a to je veľmi vyčerpávajúce. Majú však na to pádne dôvody, keďže spoločenské nálady sú voči nim často nepriateľské. Firmy by si teda mali najprv urobiť prieskum, ako vôbec tím vníma LGBTI+ tému, a možno aj zistiť, ako sa queer osoby cítia na pracovisku. Následne odporúčam začať s interným vzdelávaním. Už len korektný slovník môže znížiť napätie v práci a posilniť vzájomné väzby. Ideálne je obrátiť sa na odborníkov a odborníčky, netreba vymýšľať koleso, keďže aj na Slovensku sú už firmy, ktoré sú pomerne ďaleko v inklúzii LGBTI+ ľudí.
Máte osobnú skúsenosť s teroristickým útokom. Aké opatrenia alebo iniciatívy považujete za dôležité pre zaistenie bezpečného prostredia a inkluzívneho prístupu v podnikoch a verejných priestoroch?
Výskumy potvrdzujú, že u ľudí, ktorí osobne poznajú LGBTI+ osobu, výrazne prevažuje neutrálny alebo pozitívny postoj k tejto menšine. Čím väčšie množstvo z LGBTI+ ľudí bude žiť otvorene, tým menšiu šancu majú dezinformácie a hoaxy. To sa prejaví aj na pocite bezpečia. V súčasnosti však treba cielene vytvárať tieto bezpečné priestory, aby ľudia vôbec nabrali odvahu hovoriť o svojej identite. V Iniciatíve Inakosť ponúkame firmám a organizáciám praktický návod, ako nastaviť internú komunikáciu, ako mať rovnaké zamestnanecké benefity pre všetkých, ako reagovať na homofóbiu a transfóbiu na pracovisku, ako vyjadriť solidaritu s LGBTI+ ľuďmi v rámci externej komunikácie, atď. Sú to často univerzálne princípy, ktoré pomáhajú tvoriť férové prostredie pre všetkých.
Čo vám robí radosť v aktuálnom vývoji inkluzívneho prostredia na Slovensku?
Veľmi ma teší, že do polročného vzdelávacieho programu Iniciatívy Inakosť sa zapojilo 20 zamestnávateľov. Rovnako vidíme veľký dopyt po jednorazových školeniach. Ukazuje sa, že kým štát zaspal dobu, sú to práve firmy, ktoré sú motorom transformácie Slovenska na modernú krajinu. Dôkazom toho je aj Firemná výzva, keď vyše 60 firiem vyzvalo vládu a parlament, aby už čosi konečne robili aj s inklúziou LGBTI+ ľudí, pretože krajina si nemôže dovoliť ďalší úbytok pracovnej sily.
Môžu byť mladí ľudia na Slovensku optimistickí, čo sa týka našej budúcnosti?
Vzhľadom na aktuálne rozloženie síl v parlamente a vo vláde nás čakajú náročné roky, keď inovácie pôjdu do úzadia a v tom lepšom prípade budeme len prestupovať na mieste. Generácia Z už má pomerne vysoké nároky, ako súčasť globálnej civilizácie má už dôsledne napozerané a načítané, čo je štandard v západnej Európe. Má výhodu, že vďaka znalosti angličtiny si môže vyberať, kde bude rozvíjať svoj potenciál. Neukazuje sa, že by Slovensko chcelo mladým ľuďom z tejto generácie vytvoriť priaznivé podmienky, aby zostali pracovať tu. Na druhej strane vnímam, že generácia Z pochopila, že sa musí spoľahnúť sama na seba, vďaka modernému mindsetu a kreativite sa jej darí uspieť v oblastiach, o ktorých si predošlé generácie Slovákov a Sloveniek často ani len nedovolili snívať. Zdrojom optimizmu pre mladých ľudí môže byť teda dôvera vo vlastné schopnosti.
